„Mali by ste byť prísnejšia“

Išli sme von na prechádzku, jeden z tých dní, keď už dopredu cítiš, že to nebude úplne jednoduché, ale aj tak ideš, pretože je to lepšia alternatíva ako zostať zatvorení doma.

Moje dieťa začalo reagovať tak, ako to niektoré deti s PAS robia – hlasnejšie, nepredvídateľne, pre okolie možno „nevhodne“. Ja som už v tej chvíli vedela, čo sa deje, snažila som sa situáciu udržať v rámci toho, čo je pre nás zvládnuteľné.

A vtedy sa pristavila staršia pani. Chvíľu nás pozorovala a potom pokojne povedala:

„Mali by ste byť prísnejšia. Treba mu dohovoriť.“

Dokonca sa prihovorila aj môjmu dieťaťu a vysvetľovala mu, že takto sa správať nemá. Nebola nahnevaná. Nebola útočná. V jej hlase bolo skôr presvedčenie, že robí správnu vec. 

A práve to ma zastavilo.

Rozhovor, ktorý som nečakala

Mohla som ju ignorovať, mohla som odísť, ale neurobila som to…

Začali sme sa rozprávať. Postupne som pochopila, že sa nesnaží kritizovať. Snaží sa pomôcť – tak, ako by pomohla vo svete, ktorý pozná.

Rozprávali sme sa o diagnóze, o tom, čo znamená v realite, nie v poučkách. Počúvala, pýtala sa, snažila sa pochopiť.

A potom povedala vetu, ktorá to celé vysvetlila:

„Viete… ja si nepamätám, že by za nás boli takéto deti. Dnes má každý niečo. Kedysi to bolo skôr o výchove.“

A ja som si uvedomila, že má v niečom pravdu. Ona si tie deti naozaj nepamätá. Ale nie preto, že neexistovali.

Deti, ktoré nebolo vidieť

Z pohľadu dnešnej psychológie vieme, že veľká časť detí s vývinovými odlišnosťami bola ešte pred pár desaťročiami mimo bežného života spoločnosti.

V bývalom Československu bolo bežné, že deti s výraznejšími ťažkosťami vo vývine končili v ústavoch alebo špeciálnych zariadeniach, často veľmi skoro. Rodiny nemali podporu, informácie ani možnosti, ktoré máme dnes.

Tieto deti nevyrastali medzi ostatnými, neboli na ihriskách, nestretávali ste ich v obchodoch… Neboli súčasťou sveta, ktorý si dnešní starí rodičia pamätajú.

Diagnózy, ktoré dnes poznáme, často ani neexistovali. Autizmus bol nepochopený, zamieňaný za iné poruchy alebo jednoducho označený ako problém správania.

O pokroku sa vtedy takmer nehovorilo, pretože sa s ním ani veľmi nepočítalo.

Dnes vieme, že včasná intervencia, špeciálna pedagogika, logopédia, behaviorálne prístupy a podporné stratégie dokážu výrazne ovplyvniť kvalitu života dieťaťa.

Nie preto, že by sme „vyliečili autizmus“. Ale preto, že lepšie rozumieme, ako s ním pracovať. Preto dnes vidíte viac detí s rôznymi diagnózami. Nie preto, že by ich zrazu dramaticky pribudlo.

Ale preto, že:

– ich vieme pomenovať

– nechávame ich žiť medzi nami, nie mimo nás

– a dávame im šancu rozvíjať sa, namiesto toho, aby sme ich „odložili“

To, čo vidíte, môže byť maximum

Počas nášho rozhovoru sa niečo jemne zmenilo. Začala sa pýtať inak, počúvala inak.

A myslím, že prvýkrát si pripustila niečo, čo veľa ľudí vôbec nenapadne:

To, čo vidí, nemusí byť zlyhanie. Môže to byť maximum.

Možno práve pozerala na dieťa, ktoré pred rokom nedokázalo byť medzi ľuďmi ani päť minút.

Na dieťa, ktoré nezvládalo žiadnu zmenu, žiadny hluk, žiadne čakanie.

Na dieťa, ktoré sa učilo úplné základy – nie „ako sa správať slušne“, ale ako vôbec fungovať vo svete, ktorý je pre neho často neznesiteľný.

To, čo dnes vyzerá ako „scéna“, môže byť výsledok mesiacov práce. Hodín terapií. Stoviek pokusov, ktoré nevyšli. A tisícov malých krokov, ktoré nikto okrem nás nevidí…

Malý posun, ktorý má zmysel

Na konci nášho rozhovoru sme tam chvíľu stáli v tichu. Už to nebola tá istá situácia ako na začiatku.

Pozrela sa ešte raz na moje deti – inak než predtým. Jemnejšie. Natiahla ruku a pohladkala ich po vlasoch, akoby si skladala obraz, ktorý si doteraz nevedela poskladať.

Popriali sme si pekný deň. A ja som jej poďakovala. Úprimne. Za to, že zostala, počúvala a bola ochotná premýšľať nad niečím, čo je mimo jej skúsenosti.

Ja som z tejto situácie odchádzala s utvrdením, že niektoré veci sa nemenia hádkou… Nie preto, že by sme nemali argumenty alebo preto, že by sme nemali pravdu. Ale preto, že človek, ktorý nerozumie, si nás nedokáže „vypočuť“ v momente, keď sa cíti napadnutý.

Možno by nám to prinieslo uvoľnenie napätia a pocit, že sme sa postavili za svoje dieťa. Ale zriedka to mení pohľad toho druhého. Ten sa mení oveľa pomalšie...

V momente, keď človek začne počúvať bez potreby brániť sa. Keď má priestor priznať si, že niečo nevedel. Keď sa necíti ako ten, kto zlyhal – ale ako ten, kto práve pochopil niečo nové. A to sa nestane v kriku. To sa stane v rozhovore, ktorý nikto neplánoval… ale obaja v ňom na chvíľu zostali.

Pohľad toho druhého sa mení vtedy, keď mu dovolíme vidieť o kúsok viac z reality, ktorú bežne nevidí.